banner top
WM Hunting logo

Slovensko

Header image

Sokoliarstvo

Orliak morský

Orliak morský | (Haliaeetus albicilla)

Mohutného vtáka možno počas majestátneho ťažkopádneho letu ľahko rozpoznať podľa orlovitých, po celej dĺžke rovnako širokých (doskovitých) krídel so siedmimi ručnými letkami, bieleho klinovitého chvosta a mohutného žltého, aj počas letu rozoznateľného zobáka. Dospelý vták je hnedý, len hlavu a krk má bledohnedé a chvost čisto biely. Mladé vtáky sú zafarbené tmavšie a nemajú biely chvost.

Je to náš najväčší orol s rozpätím krídiel od 210 do 250 cm (samec 190 až 210 cm a samica 215 až 250 cm) a dĺžkou tela 75 až 95 cm. Ďalšie rozmery: krídlo samca až 70 cm a samice 72 cm, chvost samca až 33 cm a samice 37 cm, zobák samca až 6 cm a samice 6,5 cm, hmotnosť samca až 5,4 kg a samice 7 kg. 

Ozýva sa hlbokým „krá-krá-krá“ alebo ďaleko počuteľným vysokým „gri-grigrigriki“.

Je potulný – migruje za potravou údoliami a nížinami celého Slovenska. Zimuje pri nezamrznutých vodných plochách, a to aj v menších skupinách. 

Pohlavne dospieva v štvrtom až piatom roku. Dospelé vtáky sa na hniezdiská vracajú už vo februári. Hniezdo si stavajú vo výške 15 m až 25 m na dobre prístupných stromoch – vzhľadom na značne rozpätie krídel.

Ide o dôkladnú stavbu väčšinou z hrubých konárov a vetiev, preto vybudovanie nového hniezda trvá až 20 dní. Staré hniezdo orlí pár každoročne upravuje, takže môže dosiahnuť aj viac ako dvaapolmetrovú výšku a v závislosti od rozpätia dvojitej alebo trojitej razsochy, v ktorej je hniezdo postavené, 1,5 metrovú šírku a hmotnosť pol tony.

Pri toku, ktorý začína už v decembri a vrcholí v januári, samec vo veľkej výške strmhlavým letom „útočí“ na samicu, ktorá sa pri strete pretočí na chrbát a nastavuje partnerovi pazúry. Párenie prebieha na hniezde, ale aj na zemi.

Koncom februára samica znesie väčšinou dve, zriedkavo tri biele vajcia s priemernou hmotnosťou 140  g. Na znáške sedí 35 až 40 dní, len občas ju vystrieda samec. Celý mesiac po vyliahnutí mláďat loví a nosí potravu len samec. Samica ju trhá na menšie kúsky a kŕmi mláďatá. Potom sa do lovu zapája aj samička. Päť až šesťtýždňové orliaky sa už dokážu kŕmiť samé. Po sedemdesiatich až deväťdesiatich dňoch opúšťajú hniezdo, ale ešte ani 5 týždňov sa piskotom a dobiezaním do rodičov domáhajú potravy.

Špaček s Kovářom (Dravce pri lete, 1967) píšu: „Orliak marský je mohutný a odvážny dravec, ale pomalý a ťažkopádny letec. Pri love lieta väčšinou nízko nad vodou alebo nad zemou a pri útoku sa spolieha na svoju silu. Za rybou sa dokáže potopiť podobne ako kršiak rybožravý, ale nie je pritom taký obratný“.

 Ryby (najčastejšie 10 až 15 cm dlhé) loví najmä na jar. Dokáže uloviť aj väčšie ryby, ale úlovky ťažšie ako 6 kilogramov neunesie. Túto hmotnosť často prekročia šťuky ulovené pri nerese alebo kapre vyhrievajúce sa pri hladine. Žerie aj uhynuté ryba, ktoré zbiera v vodnej hladiny. Vo vode i na zemi loví ondatry, dokáže však uloviť aj mladé líšky, zajace, králiky. Na hniezde orliaka sa našli zvyšky jelenej, srnčej a diviačej zveri, čo však neznamená, že tieto pomerne veľké zvieratá loví, ale že konzumuje aj zdochliny. Vtáky chytá spravidla na zemi, ale aj v tŕstí, a to väčšinou mláďatá čajok, divých husí, kačíc, volaviek, kormoránov, lysiek, vodných sliepok a pod. Dospelé vtáky uloví len zriedkavo v prípade, ak ide o choré alebo poranené jedince. Často oberá o korisť iné dravce. Po nasýtení sa usadí na obľúbený strom a trávi.

V Encyklopédií poľovníctva Červený Hel, Slamečka, 2004) sa síce uvádza že: „Denne spotrebuje asi 700 g potravy. Naraz môže prehltnúť až 2 kg“. Tieto údaje však považujem za nereálne. Špaček a Kovař o svojich pozorovaniach orliaka okolo riek, rybníkov a vodných priehradách na Morave, v južných Čechách, v Podunajsku a na východnom Slovensku v knihe Dravce pri lete (1967) napísali: „Všade kde sa objavil, spôsobil zmätok medzi zverou. Vodné vtáctvo sa rýchlo ukrylo do tŕstia, niektoré druhy s chvatom odleteli, jarabice a bažanty sa s krikom schovávali v hustom kroví. Orol často preletel a n ič si nevšímal. Inokedy sme videli, ako zaútočil do tŕstia a odnášal si lysku alebo divú kačicu. Raz sme pozorovali, ako na otvorenej hladine niekoľko minút prenasledoval potápku chocholatú, až sa jej, vysilenej neustálym potápaním sa, ľahko zmocnil. Na riekach sme ho často vídali, ako pozorne prehliada predmety plávajúce na hladine. Na zaplavenom území s obľubou zbieral utopenú zver. Zdochliny má veľmi rád a dá sa na ne ľahko prilákať.“ Životným prostredím orliaka morského sú nesúvislé lesy v blízkosti väčších vodných plôch, o čom svedčí aj prvá lokalita, v ktorej u nás hniezdil, a to v dunajských lužných lesoch pri Gabčíkove. Jeho hniezdište bolo dňa 12.12.1953 vyhlásené za Štátnu prírodnú rezerváciu a orliaky tam hniezdili až do roku 1956. Prestali pravdepodobne preto, lebo jeden alebo obaja partneri z rodičovského páru  zahynuli – jedného orliaka zastrelili v roku 1957 pri Slovenskej Novej Vsi neďaleko Trnavy a druhý exemplár zastrelili v októbri 1958 pri Gabčíkove. 

Vďaka políciisa preparáty odstrelených orliakov dostali do múzejných zbierok. Orliak morský je však zvyčajne verný teritóriu svojho rodiska, a tak po trojročnej prestávke v roku 1960 niektorý z potomkov prvého páru so svojim partnerom opäť hniezdili v gabčíkovských lesoch, ale mimo vyhlásenej rezervácie. V roku 1960 sa orliaky pokúšali hniezdiť aj pri Oravskej priehrade, ale bezúspešne (PaR 7/1961).

Ďalšie dva páry zahniezdili na našom území až v roku 1998. V súčasnosti u nás hniezdili pravdepodobne 8 párov, z toho jeden na východnom Slovensku. Početnosť zimujúcej populácie sa však odhadujú na 60 až 80 exemplárov, a to najmä v okolí Vodného diela Gabčíkovo.

Dňa 29. mája 2009 ma bývalý vedúci lesnej správy Gabčíkovo Ing. Jozef Bielik predseda OKO SPZ v Dunajskej Strede a naslovovzatý znalec miestnych lužných lesov, priviezol k hniezdu orliaka morského neďaleko Gabčíkova. Za asistencie krvilačných komárov sme fotografovali hniezdo a krúžiacich rodičov, ktorí sa nás snažili krikom vyhnať z hniezdneho teritória. Podľa Ing. Bielika v tom čase v okolí Vodného diela Gabčíkovo hniezdili ďalšie tri páry orliakov a na maďarskej strane Dunaja ešte jeden.

Areál orliaka siaha od Islandu cez severnú Škandináviu, strednú Európu, Balkán, Malú a strednú Áziu, Rusko až po Kamčatku a Japonsko.

Práve z Japonska pochádzajú vynikajúce dokumentárne a náučné filmy o živote, zvykoch, hniezdení a odchove mláďat orliaka morského a orliaka bielokrídleho „kamčatského“. 

V sokoliarste sa veľký, majestátne lietajhúci orol uplatňuje len pri letových ukážkach na sokoliarskych dvoroch, napríklad na jrade Rosenburg v Rakúsku.

Zverejnený text je obsiahnutý v publikácii Tomáš Krivjanský: SOKOLIARSTVO – 2. diel: Naše dravce a sovy, ktorú vydalo vydavateľstvo EPOS (www.epos.sk) v tlačenej podobe. 

banner right