banner top
WM Hunting logo

Slovensko

Header image

Lovná zver

Diviak lesný

Diviak lesný | (Sus scrofa)

Lovná sezóna:
Diviak | 16.07 - 31.12
Diviačica | 16.07 - 31.12
Diviača | celoročne
Lanštiak | celoročne

Diviak obľubuje vlhšie listnaté alebo zmiešané lesy s priľahlou poľnohospodárskou pôdou. Najpočetnejší je v nižších a stredných polohách, ale stretneme sa s ním aj vyššie na horách. V súčasnosti odhadujeme u nás stavy diviačej zveri asi na 28 000 jedincov.

Dospelý diviak má svoje zavalité telo dlhé až 180 cm a výšku v kohútiku aj 1 m. Hmotnosť sa pohybuje od 100 do 250 kg, niekedy aj viac. Diviačice vážia menej, od 80 do 150 kg. Tvarom tela sa diviak podobá domácej ošípanej. Je však vyšší v pleciach a zadok tela má akoby zrazený. Na hlave má mocný pretiahnutý rypák, veľké vzpriamené ušnice a malé oči. Kanec má v chrupe vyvinuté mohutné špiciaky – kly, ktoré stále dorastajú a vzájomne sa obrusujú. Spodné sú dlhšie ako horné, dve tretiny z nich sú vrastené v sánke, takže z papule trčí len jedna tretina. Diviačica má tieto špiciaky podstatne kratšie, nazývajú sa háky. Na krátkych silných nohách sú zadné paratičky postavené trocha vyššie bokom, takže na mäkkej pôde sú znateľné aj ich odtlačky v stope. Osrstenie v lete je kratšie a má popolavý odtieň. V zime sú štetiny husté, dlhé a majú tmavý až čierny odtieň. Kanec má pozdĺž chrbta štetiny ešte dlhšie a tvoria tzv. hrebeň, ktorý sa mu pri rozčúlení naježí. Staršie diviaky majú od hrudníka cez lopatky až za rebrá zhrubnutú podkožnú vrstvu a štetiny sú tu zlepené blatom a živicou a tvoria tzv. pancier. Chvostik, dlhý asi 30 cm, je mierne stočený, zakončený štetkou srsti a pri úteku býva vztýčený.

Diviaky žijú v rodinných čriedach. Takáto črieda sa skladá z viacerých vodiacich diviačic, ktoré sú vzájomne spríbuznené, ich diviačat a lanštiakov, teda potomstva staršieho ako jeden rok. Celú čriedu, v ktorej môže byť až 30 jedincov, vedie najstaršia diviačica. Lanštiaky samčieho pohlavia opúšťajú čriedu po dosiahnutí veku 18 mesiacov a dávajú sa do menších skupiniek. Takto žijú do ruje, keď sa definitívne rozchádzajú a potom žijú samotársky. Cez deň sa diviaky združujú v húštinách, ktoré sú ich životnou podmienkou, lebo len tu sa cítia bezpečne. Za večerného šera opúšťajú húštiny a vychádzajú na pašu, aby sa včas ráno vrátili do svojich ležovísk v húštinách. Črieda sa v húštine pohybuje v zástupe a dodržiava svoje chodníky pri vyhľadávaní paše. Ak je na paši bezpečne, sú dosť hlučné, mladé kvíkajú, dospelé krochkajú a hlasito chrúmajú a mľaskajú. Pri nebezpečenstve je varovným signálom krátke zagrúlenie a dlhé zafučanie.

Pri návrate z paše sa zvyčajne zastavujú pri bahniskách, váľajú sa v riedkom bahne, ktoré sa im nalepí na škutiny a chráni ich proti dotieravým muchám a komárom. Po bahnení sa otierajú o okolité stromy a zanechávajú na nich blatisté otierky, ktoré sú znakom, že bahnisko je navštevované. Po odľahlých pokojných miestach, najmä za daždivého počasia, sa túlajú a ryjú aj celý deň.

Zo zmyslov majú výborne vyvinutý sluch a čuch, zrak je slabší. Pri intenzívnom vetrení diviak hlasito fučí. Čuch mu slúži aj na vyhľadávanie potravy; býva prevažne rastlinná, a to trávy a byliny, na poliach obilniny, lúšteniny i okopaniny a pochúťkou sú žalude a bukvice. Zo zeme vyrývajú korienky, cibule a hľuzy rastlín, no konzumujú aj larvy hmyzu, dažďovky, slimáky a drobné hlodavce, ako aj myši a hraboše. Škody môžu narobiť požieraním mláďat pernatej i srnčej zveri, preto nie sú vítané v bažantniciach. Diviaky dokážu za potravou prejsť i viac kilometrov. Prerývaním pôdu v lese prevzdušňujú a pritom sa ničia škodce v zemi. Na poli však vedia narobiť veľké škody nielen konzumáciou plodín, ale aj lámaním a váľaním porastu.

Párenie sa začína koncom októbra a zvykne sa pretiahnuť až do januára. Ako prvé sa začínajú páriť staré diviačice, neskôr lanštiaky a v rokoch hojnosti potravy sa nakoniec pária aj 8- či 9-mesačné diviačice z jarného vrhu. Niektoré diviačice sa môžu páriť i v neskorších jarných mesiacoch. V čase ruje kance, ktoré dosiaľ žili samotársky, vyhľadávajú čriedy diviačic a zvádzajú vzájomné súboje o rujné diviačice. Pritom sa ozývajú zlostným grúlením a sekajú zubmi. Svoje stanovište si značkujú pachovými žľazami a spenenými slinami. Kance v tomto období vôbec nežerú a neraz stratia až 15 % svojej hmotnosti. Akt párenia trvá asi jednu minútu a opakuje sa raz či dvakrát za sebou. Pritom diviačica vydáva zvláštny skučavý hlas.

Gravidita diviačice trvá 16 až 17 týždňov. Pred kladením mláďat sa matka oddelí od čriedy a z naznášanej suchej trávy a vetvičiek pripraví povrchové kotlíkové ležisko. Tu potom kladie v marci až máji 3 až 10 diviačat. Majú hmotnosť asi 1 kg, sú slabšie osrstené, hnedé a pozdĺžne bledo pásikované. Sú veľmi citlivé na chlad, preto prvé dni ležia v ležisku pohromade a zahrievajú sa. Keď diviačica opúšťa ležisko, dobre ich pozakrýva. Mladé vychádzajú z ležiska podľa počasia; ak je teplo, už po 4 dňoch, v mrazivom počasí aj po 2 až 3 týždňoch. Matka ich dojčí asi 2 mesiace, i keď už po 14 dňoch začínajú konzumovať aj pevnú potravu. Prasiatkam sa už po 3 mesiacoch začína bledé pruhovanie strácať a v 6. mesiaci majú už červenohnedé sfarbenie, ktoré sa postupne mení na normálne. Rýchlo rastú a už v prvom roku života dosahujú pri dobre paši hmotnosť 40 až 50 kg.

Stavy tejto zveri vie výrazne zdecimovať vírusová nákaza – mor ošípaných. Niekedy na tejto zveri parazituje červ svalovec špirálovitý, ktorý môže vážne ohroziť i zdravie človeka. Z predátorov útočí na túto zver medveď a vlk, na mláďatá si trúfne aj rys alebo túlavé psy.

Diviak lesný
banner right